reklama

Camino de Santiago - deň 3.

Štvrtok. Hontanas - Boadilla del Camino. 28 kilometrov. V noci okolo tretej som sa zobudil na toaletu. V kúpeľni postávali dvaja ľudia. Na jedinej elektrickej zásuvke bolo napojených 6 nabíjačiek. Evidentne čakali, kým sa budú môcť napojiť. Volá sa to nabíjací manažment. V miestnosti s dvadsiatkou postelí, kde každý má minimálne telefón častejšie však aj fotoaparát boli 4 zásuvky. Treba porozmýšľať o prioritách. Čo je viac? Nabitý mobil, alebo fotoaparát? Oba súčasne bývajú luxus. Nočné postávanie pri zásuvkách by mohla vyriešiť rozdvojka, keby sme ju mali.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Obrázok blogu

Vďaka acylpyrínu necítime únavu zo včerajšieho dňa. Máme ho bohatú zásobu celú cestu. Ráno vyrážame zasa posledný. Ešte je šero. Za nami zamykajú. Počiatočný chlad mizne s prvými lúčmi slnka a potom už len páľava až do konca. Camino sa ťahá na úbočí pri ceste. Nakoniec sme na ňu aj tak zišli. Napadlo ma, že načo idú šípky tadiaľto, keď z Hontanasu sme mohli ísť po asfaltke.

Niektoré fotky sú klikateľné pre detailné zväčšenie

Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu


Cestou do päť kilometrov vzdialeného Castrojeritzu prechádzame popri ruinách kláštora Convento de San Anón, v ruinách ktorého je zriadený jednoduchý albergue. S elekrtinou, ale bez vody. Suchá toaleta. Hardcore za 3 eurá na hlavu a noc. Ale to miesto..

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Obrázok blogu




Obrázok blogu
Obrázok blogu

Po ceste, kde nie je takmer žiadna premávka tiahne zástup pútnikov. Kráčajú po oboch stranách. Väčšinou po jednom, páry sú tu ojedinelé. Alebo potom po skupinkách, tu postretávajúcich sa ľudí. Zatiaľ jediný kontakt s nimi sme mali včera, Stefano z talianska mi pomáhal tlačiť do malého kopca. Hovorí sa, že najlepšie je ísť na camino sám. Vtedy si ho človek užije najlepšie. Aj seba má dosť.

Obrázok blogu



Na dohľad vyčnieva kopec. Vôbec nezapadá do okolitej roviny. Na jeho vrchole stojí zrúcanina stredovekej pevnosti. Bedeker popisuje veľký význam tohoto kopca a boje, ktoré sa o toto miesto zohrali. Potoky plné krvy. Na úbočí leží Castrojeritz.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu




Obrázok blogu


Veta, " Čo budeme raňajkovať?" dala tejto dedine význam. Hneď na začiatku bola kaviareň, plná pútnikov. Poväčšinou idúcich tiež z Hontanasu. Rozoznávam niektoré tváre. Niektoré nás zdravia tiež pohľadom. Išli sme ďalej. Prvé dva obchody na ulici boli zatvorené a asi aj nefunkčné. V treťom obchode sme dokázali kúpiť jediný tvrdý syr, ktorý mal najlepšie časy už za sebou, jednu asi 10 centimetrovú tvrdú klobásôčku za 3 urá a čerstvú bagetu. Z tých horších tú lepšiu paradajku a vodu. Postaršia mučačita z obchodu so španielskym dialektom a temperamentom kadenci 175 skoro odrovnala Katku. Anglicky, francúzsky ani pozdraviť. To bol začiatok našej našťastie krátkej bagetovej éry. Bageta s niečím sa dala jesť na raňajky, na obed, aj na večeru.

V krátkom čase, ešte stále v Castrojeritzi, asi vďaka tomu syru, alebo tej klobáse, ťažko povedať, sa mi podarilo zdolať dva schody na španielskej tretej cenovej, kde už štamgasti v dyme popíjali. Zároveň sa mi podarilo po zvesení dverí a jedného kolesa na vozíku prejsť zárubňou o päť centimetrov užšou ako je môj vozík v špičkovom čase. Na ucho ihly ale ešte musím veľa trénovať.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu




Obrázok blogu


Bedeker o tomto mieste píše, že je to najkrajší výhľad v provincii Burgos. Asi tri kilometre za Castrojeritzom. Ležal však v 900 metrovej výške. Po tom čo nás neodradili dvaja domorodci od ďalšej cesty, ani cedule, ukazujúce smer camina pre cyklistov, ktoré horu pred nami 4 kilometre obchádzala sme to chceli aspoň skúsiť.

Obrázok blogu




Obrázok blogu


Dovtedy sme boli ako dve červené kvapky v modrom potoku. Z diaľky sa tá strmosť zdala menšia ako keď sme sa pred ňu postavili. Moje myšlienky sa opierali o zákony fyziky, či vôbec je možné ísť na vozíku tak strmo. Mrkol som okom na maličké postavičky na ceste za nami. "Ideme".

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu


Prvý sa oprel Marco. Akurát keď to už prestávalo ísť. Katka mu niesla veci a my sme zaberali po desať. Nasčítano ja, vozík a batožina mohlo byť 100 až 120 kilo. Asi v polovici sa opreli ďalší dvaja. Marco si oddýchol a nechal ich to dokončiť. Už nevládal. Na posledné metre stihli prísť nové sily, ktoré celý deň "oddychovali" a čakali, kým príde ich čas. Na vrchol sme vystúpili spoločne. Eufória pohltila únavu a Marcovo "Yes, we can!" premenilo naše červené kvapky na modré.

Obrázok blogu




Obrázok blogu


Na vrchole Marco rozprával o pomeroch na camine vo Francúzsku. Camino, ktoré začína vo francúzskych pyrenejách, a po ktorom sme išli my, je len jedna časť všetkých ciest camino, avšak kvôli prepracovanej infraštruktúre ubytovní a značenia cesty tá najfrekventovanejšia. Marco vyrazil na svoju cestu z Belgického Bruselu koncom mája, teda mal za sebou už dva mesiace cesty a prejdených dvetisíc kilometrov. My sme vyrazili len včera a mali sme za sebou sotva 40 kilometrov.

Pred nami sedel pán pútnik. Ako malé deti sme počúvali príbehy, ktoré zažil pri prechádzaní naprieč Francúzskom. Na hlave mal slamený klobúk, jeho ruksal bol o polovicu menší ako Katkin. "Absolútna optimalizácia" - pomyslel som si. Okrem vyšportovaného, alebo lepšie povedané vychodeného a opáleného tela mal len to, čo naozaj potreboval. Tretinu z našej batožiny tvorili veci, ktoré by sa len mohli zísť.

Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu




Obrázok blogu


Zvyšok cesty do Boadilla del Camino viedol opäť naprieč nekonečnými poliami. Tieň v tejto časti Španielska prakticky neexistuje. Dlhé kilometre bez akýchkoľvek stromov pri ceste, kde by sa dalo schovať pred ohrievačom. Faktom bolo, že ak sa niekde v ďiaľke predsa len nejaké stromy črtali, celkom isto to bola prírodná toaleta.

Obrázok blogu




Obrázok blogu


Cestou do Boadilla sme minuli niekoľko albergov. Marco ostal v starom kamennom kostolíku pri ceste plnom dvojposchodových postelí. Na začiatku Boadilla del Camino bol prvý albergue. Okrem jedného schodíka bol celkom bezbariérový. Tamojší hospitalero - prevádzkovateľ albergue bol asi jasnovidec. Chytil ma za ruku a lámanou angličtinou prehodil pár viet, ktoré som asi mal počuť, nakoľko bol príliš neodbytný na to , aby som sa im vyhol. Rozhodli sme sa ísť ďalej. Žltá šípka nás priviedla ku kostolu, pri ktorom bol druhý albergue v Boadilla. Najprv sme mysleli, že je to maštaľ. Vo dvore sa však ukrývala oáza s bazénom a reštauráciou. Izby mali len na poschodí, ale u hospitalera sme vybavili pár matracov v priedsieni.

Okolo piatej keď sme dorazili väčšina ľudí polihovala alebo spala. Tri sprchy na asi šesťdesiat ľudí boli v pernamentnej prevádzke. Niekoľko ľudí sa povaľovalo na trávniku v átriu pri bazéne s azurovou vodou.

Večer sme využili ponuku pútnickeho menu - Menu del pelegrino v reštaurácii albergu. Po včerajšom prepečenom zážitku to dnes pokazila len cena desať euro na hlavu, ako prejav trhovej ekonomiky na skutočnosť, že v Boadilla nie sú žiadne potraviny, krčma ani iná reštaurácia. Menu sa podávalo od siedmej. Prakticky hromadná večera. Po suchej bagete na zahnanie hladu priniesli misy so šošovicovou polievkou. Po nej nasledoval výber kura, versus ryba. Ako príloha bol miešaný šalát a ďalšia bageta. K jedlu podávali červené víno, pol litra na hlavu. Po večeri sme dostali ešte puding a misu s ovocím. Zobral som si pre istotu na večer ešte pár kúskov bagety. V jedálni plnej ľudí sme sedeli pri stole s manželmi z nemecka. Červené víno opláchlo moju adolescentnú nemčinu.

Večer bolo átrium plné ľudí. Relaxujúcich. Odpočívajúcich. Baviacich. Popíjajúcich na terase reštaurácie. Kúpajúcich. Polihujúcich na tráve. Všetci už boli v cieli tohoto dňa. Tak ako my. Výborný pocit. Už nič nebolo treba. Stačilo len byť. Chvílu sme ešte posedeli na terase a prehodili pár slov so zvedavými pohľadmi. S ustupujúcim slnkom sa zažínali lampy. Konečne prestalo páliť slnko a bolo znesiteľne. Prvý krát sme sme spali v miestnosti sami. Zvuky únavy z hromadnej spálne sa dali vypnúť zatvorením dverí.

Obrázok blogu




Obrázok blogu

Ubytovanie v Boadilla del Camino s trochou ochoty hospitaléra bezbariérové.

kľúčové slová: camino de santiago de compostella, for wheelchair, für Rollstühle, Rollstuhlfahrer, chemin d'accès pour fauteuils roulants, camino para sillas de ruedas, camino pro vozíčkáře, camino voor rolstoelen, camino za invalidska kolica, 車椅子用カミノ, 卡米诺为轮椅, camino pro wheelchairs, Camino kerekesszékkel, camino do wózków inwalidzkich, camino para cadeiras de rodas, Camino для инвалидных колясок, camino za invalidske vozičke, camino för rullstolar, camino per sedie a rotelle, Camino לכיסאות גלגלים

Rastislav Soviš

Rastislav Soviš

Bloger 
  • Počet článkov:  88
  •  | 
  • Páči sa:  2x

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

10 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu