Do Santiaga je to uz len jeden den cesty a na koniec sveta prideme niekedy v utorok, mozno v stredu. Zajtra, ked zvony v Compostelskej katedrale odbiju poludnie, zapisu sa v slave nase mena do knihy putnikov.. Incroyable, akoby povedala Katka, ktora so mnou ide z Burgosu celych 500 kilometrov. Buen, buen, akoby povedala Noria, dievca z Barcelony, ktoru sme stretli v kuchynke albergu jedneho rana v Hospital de Obrigo. A akoby povedal Marco, chlapik, ktory ide az z Bruselu peso, cele tri mesiace vyse 2000 kilometrov, aby oslavil svoju pedesiatku na plazi vo Finistrere, Yes, we can! Stare zlate casy su prave TERAZ!
Aby som nikdy nezabudol,
nechavam si tu tento odkaz, aby som sa kedykolvek mohol vratit sem do Pedrouzy a dotknut sa tohoto casu.