Camino de Santiago - deň 4.

Autor: Rastislav Soviš | 4.10.2012 o 10:30 | (upravené 4.10.2012 o 10:44) Karma článku: 10,67 | Prečítané:  694x

Piatok. Boadilla del Camino - Carrión. 25 kilometrov. Ešte ráno som sa rozčuľoval nad cenou za večeru tým málom, čo sme za ňu dostali. Čo ma však neodradilo nad raňajkami za 4 eurá. Včerajšia bageta s minimaslom a mindžemom. Káva. Čaj. Iná možnosť nebola, zásoby jedla sme skonzumovali ešte včera cestou sem a v Boadilla nebol žiadny obchod. Aj s ubytovaním sme tam nechali 19 euro na hlavu. Dokonca sa nám podarilo neopustiť alberg ako posledným. Po prvých ranných kilometroch sa môj hnev rozplynul ako Boadilla na obzore.

 Rastislav Soviš

Pri rannom balení sme aj dnes mali lekciu z optimalizácie. Okrem pršiplášťov, ktoré sme niesli viac menej pre istotu a na odstrašenie dažďa a sady na lepenie defektov, ktorá plnila tú istú fukciu, musela byť každá vec v batožine aspoň raz za deň použitá. Inak bola zbytočná. A len sa nosila. Ešte doma, kedy sme každú vec vážili na kuchynskej váhe, mal môj veľký ruksak 12 kilo a katkin batoh 9,5. Stan vážil neskutočných 2,5 kilo! a ruksak na jedlo, vodu, foťák, bedeker a iné príručnosti tak do 3-5 kilo, podľa toho či pred, alebo po nákupe. Moje posunovadlo vážilo továrenských 22 kilo, čo plne naložené batožinou a mojimi 60 - 100 kilami predstavovalo úctyhodnú prekážku na ceste. Rána bývali chladné. Dokonca to vyzeralo tak, že by dnes nemuselo byť také teplo.

Najväčším strašiakom hneď po neschodnej ceste bol dážď. Camino bolo okrem krátkych úsekov vedúcich po asfaltke prakticky poľná cesta, ktorá by sa v prípade najmenšieho dažďa zmenila na blato, v ktorom by som mohol tak nanajvýš uviaznúť. Mali sme síce tie správne pršiplášte, ale ísť v daždi by sa dalo jedine po ceste pre autá. Naposledy pršalo v deň nášho príchodu do Burgosu. Z auta sme vídali pri ceste tiahnúcich sa pútnikov v pršiplášťoch. Učinené obrazy z našich najhorších predstáv. Oblaky na obzore a vietor naznačovali scenár, ktorý sa našťastie nenaplnil.

Najbližšia dedina za Boadilla del Camino bola 8,3 kilometrov vzdialená Frómista. Ešte že to tam bolo stále po rovine. Pohodová a príjemná cesta pri potoku. Stúpaní a klesaní som mal za posledné dva dni dosť.  Frómista bola nádherné chutné históriou dýchajúce minimestečko. Optimalizáciou mojej 128 MB SD karty vo fotoaparáte sa však zachovala len táto jedna fotka. Vo Frómiste sme riešili obchod a doplnili zásoby v bankomate. Posledný bankomat bol v Burgose a posledné peniaze sme minuli za raňajky v Boadilla. Kupovali sme len to, čo sme bezprostredne konzumovali. Podľa bedekra pôjdeme dnes cez dediny v ktorých obchody sú. Stále trvá naša bagetová éra na camine.

Niekde za Población los Campos sa vyplnila naša tretia nočná mora. Technické problémy môjho posunovadla. Odtrhlo sa jedno preraďovacie lanko. V batožine som mal všetko. Teda aspoň som si to doteraz myslel. Náhradné duše, spray na defekty, pumpu, náradie na výmenu penumatík. Asi preto som doteraz nedostal žiadny defekt. Kombinačky, kĺúče, náhradné lanká ale v mojej batožine neboli. Pred cestou som dal bicykel servisovať, preto ma táto možnosť nenapadla. Po chvíli úvah o skončení cesty, lebo bez prehadzovačky som sa nevedel pohnúť, som s manikúrovými nožničkami a leukoplastom začal reparovať lanko. Výsledok bol taký istý, akoby som zväčšovacím sklom operoval slepé črevo.

Heď za pár minútovou beznádejou a sklamaním išiel okolo na bicykli Tony z Juhoafrickej republiky. Vybral z batoha to správne náradie a do päť minút sme boli opäť v hre. Do zoznamu našich cieľov, v ktorom bolo okrem mini drobných každodenných cieľov o nájdení ideálneho ubytovania, zásobeného obchodu a slušnej reštaurácie zatiaľ len prísť do Santiaga de Compostella, sme zahrnuli aktuálne aj bicykloservis. V bedekri sme ho našli, ale bude až v Leóne, kam sme mali prísť až o štyri dni. Ochutnal som, aké to je sedieť na ihlách.

Obed sme vybavili vo Villar mentero de Campos. Príjemná dedinka s veľkým námestím pred ešte väčším kostolom. Bolo poludnie. Ohrievač pustený na plné obrátky. Katka ostala oddychovať na lavičke v parku. Aj na ostatných lavičkách polihovali v tieňoch čohokoľvek pútnici. Ja som si spravil obhliadku dediny. Celú som ju pochodil, nebola veľká.

Ešte cestou sem, kedy camino viedlo kúsok popri ceste ma obchádzal turistický autobus. Všimol som si ho lebo pri mne trochu pribrzdil. Na protislnečnom okne celkom isto klimatizovaného busu bol natlačený homo sapiens v hojnom počte s fotoaparátom v ruke a pravdepodobne sprievodca zájazdu na mňa ukazoval prstom niečo im hovoriac. Videl som ich aj tu vo Villare. Práve keď hromadne vychádzali z reštaurácie po obede. Na krku mali mušle ako my, ale inak boli v civilnom. Žiadny ruksak, taška. Na nohách sandále. Nastupovali do pristaveného autobusu. Oni si kúpili zájazd celkom iný ako my. Možno sa predáva ako teplé párky. Camino busom za tri dni. Naša cesta, však nebola v katológu žiadnej cestovky. Aj cez to som bol rád, že ja som tu a oni tam.

Keď som sa vrátil ku Katke sedela v družnom rozhovore na lavičke s Eržibet. Z Budapešti. Vďaka Katkiným dvom semestrom maďarčiny a rodným koreňom siahajúcim na juh Slovenska sme získali nové informácie o camine. Hlavne o ceste pred Burgosom aj o tom čo nás čaká  pred nami a tak celkovo, ako to tu chodí.  Eržibet išla sama. Už som ju predtým niekde na ceste zahliadol, ale nebol dôvod sa dať do reči. Hovorila, že nás videla už v Burgose, keď sme sa registrovali v albergue. Doma v Budapešti na ňu čakal manžel s deťmi. Prišla o prácu a cítila potrebu byť chvílu len sama so sebou. Preto prišla na camino.

Dnes sme mali v pláne (cieľ) prísť do Carriónu. Mali sme skvelý čas. Už o štvrtej poobede bol na dohľad. Prvý albergue bol v kláštornej škole. Mali dostatok voľných postelí, ale tie boli na prvom poschodí. Škoda, neplatil sa tam žiadny poplatok za prenocovanie. Bol donativo. V druhom albergu boli tiež izby len na prvom poschodí. V treťom albergu to isté. Tam nám ponúkli aspoň miesto pod schodami. Za 3 eurá na hlavu.

V Carrióne bol však podľa bedekra aj autokemping. Unavenú Katku som nechal spať na lavičke na promenáde pri rieke. Aj s celou batožinou. Išiel som hľadať ten autokemping. Ešte na konci promenády som však narazil na McDonald a vrátil sa späť ku Katke s taškou plnou lahôdok. Po bagetách, klobáske, tvrdom syre a predraženom menu spôsobil čerstvý McDonald malú radosť. Prešiel som celý Carrión kým som našiel autokemping. Stanové miesto 12,50 euro. Konečne priádza na radu 2,5! kilový stan, ktorý so sebou vláčim. Po rozložení stanu sme sa vrátili do mesta, aby sme nakúpili.

Po troch dňoch na ceste vedúcej iba malými dedinkami bol Carrión de los Condes prvé väčšie mesto. Supermarket pôsobil popri malých nezásobených predražených miniobchodíkoch v dedinkách ako kino, kde sa dá najesť aj z pozerania. Mali úplne všetko. A zo všetkého veľa druhov na výber. A v reálnych cenách, kde fľaša vody nestála 80 centov, alebo 1,50 euro, ale len 20 centov. Kým sme niečo vložili do košíka zvážili sme, či to zjeme hneď, alebo to ponesiem zajtra v batohu, aby to nebola veľká záťaž. Kúpili sme však mega balenie maslových sušienok, ktoré síce boli na objem veľké, ale skoro nič nevážili. A jahodový lekvár. To je hotové menu. Do zásoby. Krízová rezerva.

V meste sme postretávali kopec ľudí, ktorých vídame na camine. Teraz boli bez batožín. Všetci už mali svoje miesta v albergoch. Sedeli na terasách v kaviarňach, na námestí, v obchode, len tak sa prechádzajúci po uličkách Carriónu. Rovnako ako my. Bolo to odhadom okolo sto ľudí, ktorí išli približne rovnakým tempom ako my. Alebo lepšie povedané, my sme išli rovnakým tempom ako oni a na finiš sme ich dobehli. A tento fakt potvrdzovala aj zmena v ich pohľadoch. Oni si celkom isto pripúšťali skutočnosť, že napriek náročnosti a prejdeným vzdialenostiam im stíhame. Malá časť skupiny sa vždy obmieňala, vyskytovali sa tak v našom okolí aj noví ľudia, ale jadro ostávalo pomerne stabilné, tak sme sa postupne spoznávali. Každý má svoje vlastné tempo a vlastný cieľ kam chce v ten deň až prísť. Niektorí pútnici idú aj počas siesty, po obede, kedy je najväčšie teplo. Niektorí celé tie hodiny strávili oddychom. Každé mesto, každá dedina mali každý deň svoju jedinečnú skupinu. A každý deň novú. Cyklistov nerátam, ani neevidujem, oni sú samostatná skupina, ktorá sa každý deň mení.

Stan sme postavili hneď vedľa sociálky, najbližšie ako sa dalo. Vlastne sme si ju tak trochu na pár hodín sprivatizovali. Konečne nebolo treba čakať na sprchu, alebo na toaletu v rade, ako posledné dni. Opraté veci boli ešte večer suché. Jediné čo chýbalo bola elektrická zásuvka. Takže sme ostali bez mobilu. Foťák ešte ako tak fungoval. Na večeru dojedáme bagetu. Nie preto, že by nám chutila, ale bolo treba sa jej zbaviť, aby sme zajtra mohli kúpiť čerstvu a táto nezavadzala. A zahodiť ju by mi nedalo.

Ubytovanie v Carrióne bariérové.

kľúčové slová: camino de santiago de compostella, for wheelchair, für Rollstühle, Rollstuhlfahrer, chemin d'accès pour fauteuils roulants, camino para sillas de ruedas, camino pro vozíčkáře, camino voor rolstoelen, camino za invalidska kolica, 車椅子用カミノ, 卡米诺为轮椅, camino pro wheelchairs, Camino kerekesszékkel, camino do wózków inwalidzkich, camino para cadeiras de rodas, Camino для инвалидных колясок, camino za invalidske vozičke, camino för rullstolar, camino per sedie a rotelle, Camino לכיסאות גלגלים





Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?